• Najčastejšie problémy školákov

        • NAJČASTEJŠIE PORUCHY UČENIA:

          DYSLEXIA – porucha čítania
          DYSGRAFIA – porucha písania
          DYSORTOGRAFIA – porucha pravopisu
          DYSKALKÚLIA – porucha matematických schopností

          NAJČASTEJŠIE PORUCHY SPRÁVANIA:

          ADD – porucha pozornosti,
          ADHD – porucha pozornosti s hyperaktivitou
          HYPOAKTIVITA – celková spomalenosť

            Dyslexia

          – je porucha prejavujúca sa v čítaní. Úroveň čítania je nižšia než všeobecná inteligencia.
          Môže postihovať rýchlosť, techniku, presnosť čítania a porozumenie textu.

          Prejavy:

          • zámena opticky podobných písmen napr. b-d, s-z, m-n, u-n ...
          • zámena písmen, ktoré sú akusticky podobné napr. b-p, ž-š, t-d, s-z, k-g...
          • zámena funkčne podobných písmen, napr. samohlások a-o-e-u, spoluhlások h-k-l
          • zámena poradia písmen v čítaných slovách
          • vynechávanie písmen, vkladanie samohlások do spoluhláskových skupín, vynechávanie akejkoľvek časti slova
          • ťažkosti pri prechode od slabikovania k plynulému čítaniu
          • nerozlišovanie kvality písmen, slabík / zanedbávanie dĺžňov, nesprávne čítanie mäkkých a tvrdých slabík di, ti, ni, li, dy, ty, ny, ly, prípadne zámena týchto slabík /

            Dysgrafia

          – je znížená schopnosť až neschopnosť osvojiť si zručnosť písania.
          Porucha postihuje grafickú /formálnu stránku / písomného prejavu, nie obsahovú.

          Prejavy:

          • nedodržiavanie veľkosti a tvaru písmen
          • dysgrafik si často nepamätá tvar písmena, dlho si naň spomína, nevie ho napodobniť
          • nesprávny sklon písma
          • zrkadlové tvary písmen
          • zámeny písmen, najčastejšie sa vyskytuje zámena a/o, m/n, búd, t/d, z/s, p/b, h/ch, k/g, š/ž, h/k/l,

            Dysortografia

          – je porucha učenia prejavujúca sa v pravopise. Nepostihuje celú oblasť gramatiky, týka sa len tzv. špecifických dysortografických javov.

          Prejavy:

          • ťažkosti v diferenciácii mäkkých a tvrdých slabík dy/di, ty/ti, ny/ni, ly/li
          • písanie slabík di, ti, ni, li, de, te, ne, le s mäkčeňom
          • problematika krátkych a dlhých samohlások
          • nerešpektovanie poradia písmen v slovách, vynechávanie písmen
          • nezvládnutá analýza viet, spájanie slov vo vetách

            Dyskalkúlia

          – je porucha matematických schopností.
          Ide o významne narušenú štruktúru vlôh pre matematiku pri normálnej úrovni a štruktúre všeobecnej inteligencie. Dyskalkúlia znamená zaostávanie v schopnosti rozumieť matematickým pojmom, vzťahom a uplatňovať ich pri riešení matematických úloh.

          Prejavy:

          • dieťa nedokáže primerane matematicky manipulovať s konkrétnymi alebo nakreslenými symbolmi
          • dieťa má ťažkosti zoradiť predmety podľa veľkosti, dĺžky atď.
          • nevie určiť rad čísel usporiadaných podľa určitého princípu napr. číselný rad v smere vzostupnom a zostupnom, násobky čísel, párne a nepárne čísla
          • nie je schopné prečítať viacmiestne číslo s nulami, čísla napísané zvisle
          • má ťažkosti pri písaní viacmiestnych čísel /píše ich v opačnom poradí, zabúda písať nuly/
          • dieťa nie je schopné prevádzať matematické operácie – sčítanie, odčítanie, násobenie...
          • geometrii sa objavujú problémy pri rysovaní a ťažkosti v diferenciácii geometrických tvarov

            ADHD

          – je porucha pozornosti s hyperaktivitou.
          Zvládnuť energiu dieťaťa s touto poruchou nie je jednoduché, vyžaduje si to množstvo trpezlivosti nielen v kruhu rodiny dieťaťa, ale aj v školskom prostredí.

          Prejavy:

          • dieťa s ADHD je veľmi živé, neposedné
          • často sa samo vystavuje riziku a nevydrží pri jednej činnosti viac ako pár minút
          • má výrazné problémy pri udržaní koncentrácie, je nesústredené
          • dieťa je ťažko ovládateľné

             ADD

          - je porucha pozornosti.
          V podstate má rovnaké príznaky ako dieťa s ADHD, ale s tým rozdielom, že sa u neho neprejavuje nadmerná aktivita, agresivita ani prehnaná impulzívnosť. Sú to deti, ktoré potrebujú rovnako ako deti s ADHD veľmi citlivý prístup, podporu, motiváciu a v niektorých prípadoch a situáciách možno i konkrétny návod na to, ako sa majú správať.

          Prejavy:

          • je skôr veľmi tiché, ustráchané a nenápadné
          • mnohokrát ide o plachého samotára
          • taktiež má veľmi veľké problémy s udržaním pozornosti

            HYPOAKTIVITA

          – je celková spomalenosť dieťaťa

          Prejavy:

          • dieťa je pomalé, ťažkopádne, neobratné
          • je to skôr plachý samotár
          • je mnohokrát bez záujmu

           

          Špecifické vývinové poruchy učenia podrobnejšie

             Dyslexia je biologicky podmienená porucha, ktorá sa prejavuje neschopnosťou čítať, alebo veľmi ťažkopádnym čítaním. Trpí ňou hlavne mladšia vrstva populácie. Dyslexia je špecifická porucha prejavujúca sa neschopnosťou naučiť sa čítať, napriek tomu, že sa dieťaťu dostáva bežného výučbového vedenia, má primeranú inteligenciu a sociokultúrnu príležitosť. Zelinková (1994) spomína okrem vyššie uvedených faktov aj podmienku, že dieťa nemá zrakový či sluchový postih. Dyslexia je vážnou biologicky podmienenou poruchou učenia a je najrozšírenejším postihnutím (v európskych krajinách okolo 4 - 8% žiakov ZŠ?

          Či dieťa trpí dyslexiou s určitosťou to môže potvrdiť len odborník - špeciálny pedagóg a to buď v centre špeciálno-pedagogického poradenstva alebo v centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.

          Príznaky, ktoré sú signálom, že dieťa trpí dyslexiou.

          1. Dyslektik je zvyčajne bystré a šikovné dieťa, no jeho výkony na čítaní sú hlboko podpriemerné a naopak jeho výkony v matematike obyčajne ďaleko prevyšujú výkony v čítaní(niekedy sa objavuje dvoj, či trojstupňový rozdiel v hodnotení).
          2. Dyslektik je neposedný, má zníženú schopnosť koncentrácie a len ťažko sa sústredí.
          3. Konkrétnej činnosti sa dokáže venovať iba krátkodobo.
          4. Má poruchy pravo-ľavej orientácie, resp. orientácie v priestore
          5. Má obtiaže pri reprodukcii rytmu
          6. Má výrazne zníženú rýchlosť čítania (Nedosahuje 60-70 slov/min.) Netýka sa žiaka 1. ročníka.
          7. Má veľkú chybovosť čítania, resp. nevie o čom číta (obsah)
          8. Má znížená kvalitu čítania (hláskovanie, v lepšom prípade slabikovanie)
          9. Kvalita chýb v čitateľskom prejave dyslektika:
            • typické sú zámeny: zrkadlové.....b/d, tvarovo podobných písmen.....m/n
            • typické sú zámeny samohlások: a/o o/e a/e
            • prešmykovanie slabík.....píš/šíp
            • prečítanie iba prvej časti slova, pričom zvyšok dieťa doplní z hlavy
            • dvojité čítanie (dieťa slovo na viackrát lúšti potichu a až potom ho nahlas prečíta)

           

              Dysgrafia (F 81.1) je špecifická porucha písania. Jedná sa o poruchu  grafomotorického prejavu (súbor všetkých činností, ktoré jedinec počas písania vykonáva, pohyby ruky pri písaní, ale i súčinnosť psychiky (keď píšeme mozog nám diktuje čo vlastne máme robiť). Deti s poruchou písania nedokážu správne napodobniť tvar písmen, vynechávajú niektoré detaily písmen (nenapíšu písmeno tak, ako sa má, ale niečo na ňom chýba, napr. písané m nenapíšu s tromi kopčekmi, ale napíšu jeden a ďalšie dva dotiahnú vlnovkou, a pod.) alebo naopak k písmenám dopĺňajú detaily, ktoré tam nepatria (napr. písané m napíšu nie s tromi, ale zo štyrmi kopčekmi...) Ich písmo je neupravené, ľudovo ho môžeme pomenovať ako škrabopis. Napriek tomu, osoba s dysgrafiou musí (aj keď to tak na prvý pohľad nepôsobí) vynaložiť veľké úsilie, no výsledný efekt býva zlý.

               Dysgrafia teda postihuje grafické stránku písomného prejavu, čitateľnosť a celkovú úpravu písma. Písmo osoby s dysgrafiou je kostrbaté, neúhľadné, ťažko alebo až nečitateľné. Samotné písanie je zdĺhavé, ťažkopádne (píše veľmi pomaly vzhľadom na svoj vek a rýchlosť, ktorou by písať mal) a neobratne (zle drží pero, zle sedí, počas písania si neposúva ruku prirodzene, píše z jedného miesta, keď  si ruku položí na začiatku riadku, neposúva ju počas písania ďalej plynulo, chce z toho miesta napísať text po celom riadku, čo je nemožné a neprirodzené a aj to prispieva k nepeknému písmu).


          U dieťaťa, resp. osoby s dysgrafiou sú prítomné nasledovné charakteristiky jeho písomného prejavu:

          • Veľmi ťažko si zapamätáva a pamätá tvary písmen, čo sa negatívne prejavuje v tom, že písmená nevie napísať, nevie ich napodobniť, nevie si rýchlo vybaviť, ako dané písmeno vyzerá,
          • písmo je ťažko čitateľné, vo väčšine prípadov až nečitateľné aj napriek tomu, že na písanie má dieťa dostatok času a aj ono samé sa veľmi snaží,
          • existuje tendencia k zmenšovaniu alebo naopak k zväčšovaniu písaného alebo tlačeného písma, nepravidelná veľkosť písmen v slove, rozličnosť tvarov (ani jednotlivé písmená zvyčajne nenapíše vždy tak isto), nerovnomerný sklon písma (raz píše vztýčene, inokedy písmo príliš nahýna doprava alebo prehýna doľava),
          • veľmi časté sú škrtance, machule, prečiarkovanie alebo prepisovanie písmen (snaží sa tvar opraviť),
          • veľakrát slovo začne, no nedopíše alebo vynechá v slove niektoré písmená (napr. nenapíše: Domáca úloha, ale Domca úloha), často vynecháva celé slová v súvislom texte,
          • usporiadanie a rozmiestnenie slov v riadku a na celej strane je nepravidelné, rozhádzané, často nedokáže rešpektovať okrajovú líniu strany a líniu riadkov (píše aj za okraj alebo cez riadky, pod riadok),
          • viditeľná je nepravidelná hustota medzi slovami či písmenami (buď píše všetko na kopu, robí minimálne medzery, často ťažko viditeľné, pôsobí to, že je to všetko napísané spolu alebo robí príliš veľké odstupy, slovo roztiahne na pol riadku, v jednom riadku má minimálny počet slov...),
          • počas písania je atypický úchop písacieho nástroja (pero, ceruzka), drží ho neprirodzene, kŕčovito, často až s prehnutým ukazovákom, napriek tomu, že ruka sa môže zdať uvoľnená,
          • aj držanie tela počas písania je odlišné (nesedí otočený vpred so správnou polohou nôh a hlavy, s miernym vychýlením zošita, pridržiavajúc si 1 rukou zošit, ale skôr naopak, krúti sa, býva otočený do strany, nepridržiava si zošit a zvyčajne mu ani nevadí, že mu počas písania zošit uteká alebo spadne, nohy by si najradšej počas písania vyložil, je príliš blízko alebo príliš ďaleko od stola...),
          • často sa snaží kontrolovať svoje písanie tým, že si nahlas diktuje sled písmen, zameriava sa na vlastnú ruku ako píše, tempo písania je výrazne znížené aj napriek veľkej snahe,
          • obsah napísaného často neodráža skutočné vedomosti, schopnosti a zručnosti žiaka.

           

           Dysortografia  je špecifická porucha pravopisu. Dieťa  má obmedzenú citlivosť pre jazyk, ktorá sa môže prejavovať aj v hovorenej reči. Možno ju definovať ako neschopnosť naučiť sa gramaticky správne písomne vyjadrovať, napriek tomu, že dieťa má prijateľné rozumové schopnosti (inteligencia je v norme) a nechýba mu ani primeraná výchovná a vyučovacia stimulácia (nechýba ani výchova ani vzdelávanie). Dysortografia sa môže vyskytovať aj v kombinácii s dyslexiou (poruchou čítania) či dysgrafiou (porucha písania).


          Dysortografiu možno konkrétnejšie charakterizovať ako:

          • narušenú schopnosť osvojovať si pravidlá jazyka,
          • neschopnosť dodržať pri písaní poradie písmen v slove, ale i pridávanie písmen do slova, ktoré tam nepatria (napr. nenapíše strom, ale streom),
          • zabúdanie v písaní mäkčeňov, nedostatky v dodržiavaním dĺžky samohlások (zabúdajú písať dĺžne alebo ich píšu aj tam, kde netreba),
          • neschopnosť v praxi , v písomnej forme používať aj dobre naučené gramatické pravidlá (dieťa ich vie vymenovať, povedať, ale pri písaní ich aj napriek tomu nepoužije),
          • znížená schopnosť skloňovať a časovať slová,
          • charakteristické sú aj grafické zámeny zvukovo podobných hlások (b-d, z-s, h-ch), zamieňa ich aj v písomnom prejave,
          • problémy vo vybavovaní si grafickej podoby písmena (pri písaní si nevie rýchlo spomenúť ako dané písmeno vypadá),
          • znížená je aj schopnosť písania počutej hlásky (vysloveného písmena),
          • chyby v artikulačnej neobratnosti (niekedy sa ťažšie vyjadruje hovorenou rečou).

               Dysortografia ale v žiadnom prípade nezasahuje celú oblasť gramatiky, ale dotýka sa len tzv. dysortografických prejavov (uplatňovania gramatických pravidiel v písomnom prejave)


          Rozlišujeme nasledovné typy dysortografie:


          a) Auditívna dysortografia


               Pri tomto type dysortografie ide o narušenie sluchovej diferenciácie a analýzy a o oslabenie sluchovej pamäti, žiaci majú problémy v zachytení poradia jednotlivých hlások v slove, ale napriek tomu chápu zmysel počutého slova, rozumejú mu.


          b) Vizuálna dysortografia


               Pri tomto type je znížená kvalita zrakovej pamäti. Jedinec nie je schopný dokonale a presne si vybaviť grafickú podobu písmen, ktoré sú tvarovo (tým, ako vyzerajú), ale aj sluchovo (ako ich počujeme) podobné. (Napr. nevie ako sa píše b-d-p , písmená znejú podobne a majú aj podobný tvar). Žiak nie je schopný chyby vyskytujúce sa v texte nájsť a aj pri poskytnutí času navyše (času na to, aby si text znova prešiel a našiel chyby) väčšinu chýb neopraví (opraví len málo), ba dokonca chyby pridá (urobí opravu aj tam, kde pôvodne uplatnil gramatické pravidlo správne, čiže správny tvar opraví na nesprávny s presvedčením, že už je to tak má byť).


          c) Motorická dysortografia


          Tento typ dysortografie súvisí s namáhavosťou a pomalosťou písania u daného jedinca. Príčinou je narušenie jemnej motoriky  v zmysle vývinovej dyspraxie (porucha uplatňovania pohybov v bežnom živote, v praxi). Vlastný písomný prejav jedinca s týmto typom poruchy tak vyčerpáva, že mu odoberá všetku energiu, preto mu nezostáva sila na sústredenie sa a uplatňovanie gramatických pravidiel pri písaní. (To znamená, že písanie je pre daného jedinca natoľko vyčerpávajúce a zaťažujúce, že mu už nezostáva energia na sústredenie sa a sledovanie gramatických pravidiel, nesleduje, či napísal slovo správne, či nechýbajú mäkčene, dĺžne, bodky...

              Je nutné si uvedomiť, že s vekom dieťaťa sa mení obraz jeho poruchy v jeho výkonnosti. Zhruba do 3. ročníka ZŠ sa objavujú klasické dysortogračné chyby (uvedené vyššie) . So stúpajúcim vekom je týchto chýb menej, ale dieťa vo vyššom ročníku potrebuje na správne napísanie viac času než žiak bez poruchy. Ak je počas písania vyvíjaný tlak na staršieho žiaka so zámerom, aby písal rýchlejšie, typické chyby sa znovu objavia.

             V staršom školskom veku pribudnú chyby pravopisné, a to aj napriek tomu, že žiak ovláda pravidlá (vie ich povedať, vie vysvetliť prečo je to tak, ale keď ich má uplatniť v písaní zlyháva). Preto je nevyhnutné, :

          • aby žiakovi s dysortografiou bol  poskytnutý dostatočný čas na vypracovanie úlohy, nestresovať ho časovými limitmi (nesmie písať na čas) a uprednostňovať u neho možnosť odpovedania hovorenou rečou.
          • Ak aj žiak píše písomku, má právo na ústnu odpoveď ako doplnenie odpovede, pretože aj pri tejto poruche platí, že písomný prejav žiaka nie je odrazom jeho skutočných vedomostí!!!

           

          Dyskalkúlia (F 81.2) je špecifická porucha učenia, ktorá sa prejavuje neschopnosťou počítať, napriek tomu, že celková inteligencia dieťaťa je v pásme normálu a je vzdelávané bežným spôsobom. Tato porucha počítania spravidla narušuje rozvoj a nadobúdanie matematických zručností. Pôvod tejto poruchy sa predpokladá v génoch alebo v čiastočnom narušení tých častí mozgu, ktoré súvisia s matematickými funkciami.
          Dielčie problémy, ktoré sa u dyskalkulikov  vyskytujú možno rozdeliť do nasledovných oblastí:

          • problémy s osvojovaním si čísloviek a ich používaním
          • problémy v čítaní a písaní čísel
          • zamieňanie poradia čísel (dieťa si mýli jednotky a desiatky, výsledok zapisuje opačne), ťažko chápe že číslo môže vzniknúť aj zložením (2+2) alebo rozkladom (4= 1+1+1+1)
          • problémy v matematickej pamäti (ťažkosti s krátkodobým a dlhodobým zapamätaním si postupov potrebných na riešenie príkladov, úloh)
          • pomalé počítanie, ktoré sa ani časom nezrýchľuje, neschopnosť riešiť príklady spamäti
          • ťažkosti v chápaní matematických pojmov, vzťahov medzi číslami, pravidiel triedenia a zaraďovania čísel do číselného radu
          • problémy s vytváraním a písaním čísla, v riešení slovných úloh i v pochopení merných jednotiek (meter, decimeter...) a počítanie úloh s nimi


          Príznaky dyskalkúlie sú rozličné a podľa nich rozlišujeme tzv. typy dyskalkúlie:

          1. Dyskalkúlia praktognostická
          2. Dyskalkúlia verbálna
          3. Dyskalkúlia lexická
          4. Dyskalkúlia grafická
          5. Dyskalkúlia operacionálna
          6. Dyskalkúlia ideognostická

           

          Dyskalkúlia praktognostická

               Tento typ dyskalkúlie sa vyznačuje narušenou matematickou schopnosťou, poruchou manipulácie s predmetmi alebo s nakreslenými symbolmi (obrázkami predmetov...). Dieťa nie je schopné vytvoriť skupinu predmetov k danému číslu (napr. k číslu 5 nepričlení 5 cukríkov...), nie je schopný dospieť k pojmu prirodzeného čísla. Preto má problémy s porovnávaním čísel (napr. 2  > 1), usporiadaním čísel (10, 11, 12,13...), s pridávaním, uberaním a počítaním na počítadle. V geometrii nedokáže zoradiť predmety podľa veľkosti, nevie rozlíšiť geometrické tvary, nechápe rozmiestnenie predmetov v priestore a ich znázornenie na obrázku.

          Dyskalkúlia verbálna

               Ide o poruchu v schopnosti označovať počet predmetov (nevie ich spočítať), v pochopení matematického určovania (napr. o 5 viac, o ...menej), vo vymenovaní číselného radu (nevie povedať poradie čísel, ktoré mu určíte, napr. 0 až 15). Dieťa si pod daným číslom nedokáže predstaviť príslušnú skupinu prvkov, ani označiť daný počet prvkov v skupine číslom. Dieťa nedokáže ukázať počet prstov, vyjadrujúci ukázanú číslicu (napr. ukážete mu číslo 4, ale dieťa vám ukáže hocijaký počet prstov, nedokáže to ukázať správne samo).

          Dyskalkúlia lexická

                Pre tento typ je charakteristická neschopnosť dieťaťa čítať matematické znaky a ich kombinácie, symboly, číslice, viacmiestne čísla s nulami (najmä uprostred, napr. nevie správne prečítať číslo 205, čísla číta po jednom, nie ako celok), tvarovo podobné čísla (zamieňa si napr. číslo 3 s číslom 5...). Jedná sa o podobu dyslexie v oblasti čítania číslic. Problémy sú aj v pravo-ľavej orientácii (nedokáže sa orientovať podľa pokynom vpravo, vľavo...).

          Dyskalkúlia grafická

               Táto porucha sa prejavuje neschopnosťou dieťaťa písať matematické znaky. Má problémy so zápisom čísel podľa diktátu (nevie číslo napísať, nevie si vybaviť ako vyzerá), ťažkosti má v písaní viacciferného čísla - žiak zvyčajne zapisuje cifry v opačnom poradí, má problémy s nulami pri zápise, nie je schopné zapísať výsledok v správnom poradí. (Napr. dieťa správne vypočíta, že 4+8=12, no výsledok zapíše ako 21, otočí čísla)

          Dyskalkúlia operacionálna

               Pri tomto type dyskalkúlie žiak nezvláda uskutočňovanie matematických operácií (sčitovanie, odčitovanie, delenie, násobenie...). Operácie zamieňa, nevie počítať spamäti, aj tie najjednoduchšie príklady počíta písomne.

          Dyskalkúlia ideognostická

               Jedná sa o poruchu chápania matematických pojmov a vzťahov medzi nimi, v chápaní čísla ako pojmu. Problémy sa ukazujú v riešení slovných úloh. Dieťa aj napriek k svojej dobrej inteligencii, nedokáže počítať príklady spamäti.


          V odbornej literatúre sa objavuje aj takéto delenie porúch matematických schopností:


          Kalkulastenia  - znamená mierne narušenie matematických schopností, ktoré sa ale nepovažujú za vývinovú poruchu učenia. Dieťa má normálne schopnosti pre matematiku, no nie sú uňho rozvinuté v potrebnej miere. Táto porucha býva podmienená nedostatočným vedením a stimulovaním dieťaťa v škole alebo v rodine (nedostatočným učením sa).


          Hypokalkúlia - znamená mierne narušenie matematických schopností. Schopnosti dieťaťa v oblasti matematiky sa javia ako podpriemerné, pričom všeobecné rozumové predpoklady dieťaťa (jeho celková inteligencia) môže byť dokonca až nadpriemerná, pričom rodinná výchova aj pripravovanie sa žiaka na vyučovanie je dostatočné.


          Dyskalkúlia  - znamená špecifickú poruchu počítania v zmysle špecifickej neschopnosti žiaka počítať, ktorá sa ale nedá zaradiť do kategórie mentálnej retardácie a nie je ani dôsledkom nevhodného spôsobu vyučovania. Porucha sa dotýka zvládania základných počtových operácií ? sčitovania, odčitovania, násobenia, delenia.


          Oligokalkúlia - nízka úroveň

          ADHD - Porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou

           

          V našej odbornej i laickej verejnosti je zaužívaný termín ľahká mozgová dysfunkcia ( staršie označenie je detská encefalopatia alebo drobné mozgové poškodenie)

          Etiológia syndrómu ADHD - attention deficit hyperactivity disorder
          Príčinou tohto syndrómu je malé a difúzne (rozptýlené) organické poškodenie mozgu spôsobené rôznymi vonkajšími vplyvmi v prenatálnom období, v priebehu pôrodu, v rannom detstve ale vznik ADHD môže byť podmienený aj geneticky. Medzi vonkajšie faktory ovplyvňujúce vznik ADHD môžeme zaradiť napr.: fajčenie a pitie alkoholu počas tehotenstva, komplikovaný a predčasný pôrod, úraz hlavy, ale aj rôzne ekologické vplyvy – zvýšený výskyt ťažkých kovov v ovzduší a v potravinách. Prítomnosť kovových prvokov v krvnom sére narúša metabolizmus enzýmov a to môže u niektorých detí vyvolať hyperaktívne ťažkosti. Objavili sa aj rôzne teórie o potravinárskych prísadách ako o možných príčinách hyperaktivity u detí, z praxe sa potvrdilo, že napr. vajcia, biely cukor a mäso vo vyššej miere, majú veľký vplyv na hyperaktivitu a najmä agresivitu. Genetická podmienenosť ADHD spočíva v dispozícii k nerovnomernému zreniu jednotlivých mozgových štruktúr.

          Čo sú to vlastne ľahké mozgové dysfunkcie a ako sa prejavujú?
          Zdeněk Matějček, významný český psychológ, uvádza: „On je to súbor radu drobných odchýlok od klasického, normálneho detského správania, pričom tieto odchýlky sú zrejme založené v organizme dieťaťa (teda vo fungovaní jeho mozgu čiže centrálneho nervového systému) a nie sú výsledkom vonkajších vplyvov, akými by napríklad boli nedostatočná alebo zlá výchova, nezdravé pomery v rodine, nedostatok hygieny a podobné veci.“
          V podstate však ide o určité oslabenie nervového systému alebo o určité jeho drobné poškodenia, ktoré spôsobia, že vývoj jednotlivých mentálnych funkcií býva nerovnomerný a dáva niekedy až neprehľadný a ťažko zrozumiteľný obraz. V prvom prípade je v popredí skôr nekľud, nesústredenosť, prudkosť v reakciách, výkyvy v náladách a pod. V druhom prípade sú v prejavoch dieťaťa a obvzlášť v jeho učení akoby medzery alebo nápadné slabé miesta, takže sa nemôže napríklad naučiť čítať (dyslexia) alebo počítať (dyskalkúlia) alebo písať(dysgrafia) atd. A nakoniec je tu ešte tretí prípad, ktorý je kombináciou dvoch predchádzajúcich, teda dieťa s oslabeným nervovým systémom a k tomu ešte s nerovnomerným rozložením mentálnych funkcií (napr. nekľudný a nesústredený dyslektik). Nejde o poruchy vážne, ktoré by mohli ohroziť životnú dráhu dieťaťa – ale jeho školskú dráhu, a to obzvlášť na jej začiatku, mu dokážu často znepríjemniť.

          V útlom veku – teda už v období dojčeneckom a batoleneckom, sa už môže takéto dieťa prejavovať ako zvýšene dráždivé, málo spáva, je málo sústredené, stále musí niekde utekať, nemá čas sa najesť a pod. Takéto dieťa je rodičom mnohokrát vnímané ako ťažko zvládnuteľné, a preto sa sami vinia za neúspech – často i za spolupráce okolia – vety typu: Mali by ste byť na neho prísnejší!

          Musíme si ale uvedomiť tú skutočnosť, že ide o odlišné fungovanie mozgu a stav, ktorý bude pretrvávať dlhšiu dobu a nedá sa to zmeniť okamžite. Okrem toho silnejšie formy porúch môžu pretrvávať aj na druhom stupni základných škôl a dokonca i v dospelosti. Nádej na zlepšenie je však veľká, keďže ide o vývinové poruchy, dieťaťu však musíme pomáhať aj špeciálnymi nápravnými a výchovnými opatreniami, aby došlo k plnohodnotnej kompenzácii poruchy.

          ADHD je definovateľné súborom príznakov:
          - porucha pozornosti (nesústredenosť, slabá výdrž)
          - poruchy správania
          - hyperaktivita (neposednosť, hlučné správanie)
          - poruchy učenia (dyslexia, disgrafia)
          - poruchy motoriky
          - vývinové chyby reči

          Treba si uvedomiť, že porucha pozornosti a hyperaktivita nie sú choroby. Je to stav mozgovej činnosti, spôsob fungovania mozgu. Mozog je z rôznych príčin nastavený na nadmernú aktivitu, chýbajú alebo sú oslabené tlmivé procesy mozgu, ktoré brzdia zvýšenú motorickú činnosť. Pri poruchách pozornosti sa predpokladá, že systémy mozgu, ktoré sú zapojené do komplexu funkcií súvisiacich s pozornosťou sú oslabené, alebo ešte nezrelé.

          Aké sú typické prejavy v správaní dieťaťa?
          - ľahká rozptýlenosť vonkajšími podnetmi
          - problémy s počúvaním a plnením príkazov
          - problémy so zameraním a udržaním pozornosti
          - problémy so sústredením sa na úlohu a jej dokončenie
          - nevyrovnaný pracovný výkon v škole
          - vypínanie pozornosti, čo môže vyzerať ako zasnenosť
          - neporiadnosť
          - nedostatočné študijne zručnosti
          - ťažkosti so samostatnou prácou
          - vysoká miera aktivity
          - agresívne správanie
          - malá sebaúcta a značná frustrovanosť

          Poruchy pozornosti
          Pozornosť je psychická funkcia, ktorej úlohou je vyberať z množstva podnetov dopadajúcich na organizmus tie, ktoré sú z jeho hľadiska dôležité. Pracuje na základe regulácie podráždenia a útlmu. Významné podnety zosiluje, zvyšuje schopnosť vnímať ich, orientuje na nich duševnú aktivitu a tlmí vnímanie nedôležitých podnetov.

          Porucha pozornosti je kľúčovým symptómom ADHD, rozdeľuje sa na 2 formy:


          1.forma: Precitlivenosť na podnety – dieťa je precitlivené na podnety, je neschopné oddeliť sa od rušivých vplyvov okolia, nie je schopné utlmiť vedľajšie vplyvy, nie je schopné výberovo zamerať pozornosť na podstatné podnety. To spôsobuje, že dieťa venuje nadmernú pozornosť všetkým podnetom bez rozdielu. Tak vzniká nesústredenosť a roztržitosť, ktorá však nie je spôsobená nedostatkom, ale nadbytkom sústredenia.

          2.forma: Neschopnosť udržať pozornosť – dieťa je neschopné zamerať a udržať pozornosť, sústrediť sa. To je spôsobené zvýšenou unaviteľnosťou CNS, ktorá sa prejavuje práve zvýšenou unaviteľnosťou pozornosti. Pozornosť detí s ADHD sa pri zámernej činnosti rýchlo unaví a upadá. Ďalším javom spojením s pozornosťou je kolísanie. Deti s ADHD majú preto veľké výkyvy vo výkonoch, a to bez zjavnej príčiny. Najväčšie a najčastejšie problémy majú s udržaním pozornosti pri plnení zadaných úloh a s ich dokončením v určitom časovom limite. Napr.: pri školskej alebo domácej úlohe bez priameho kontaktu s dospelým alebo pri opakovanej, nie príliš zaujmavej činnosti.

          Väčšina detí s diagnózou ADHD trpí oboma typmi poruchy pozornosti, ale môže sa však vyskytovať iba jedna forma.

          Poruchy osobnosti
          Deti s ADHD môžu mať určité špecifické typy správania, ktorými sú:

          • Nepružnosť – znamená chronickú neochotu zmeniť raz prijaté stanovisko, neochotu prispôsobiť sa situácii
          • Vzťahovačnosť – dieťa je precitlivené na každú negatívnu poznámku či reakciu okolia, má sklon obviňovať druhých z úmyslu ublížiť mu
          • Rýchla premenlivosť nálad – citové reakcie dieťaťa sú nepredvídateľné, nálada sa u neho rýchlo strieda. Ľahko sa nazlostí, je zvýšene pohotové k agresii a negatívnym reakciám.
          • Nedostatok sebaúcty – deti majú problém uvedomiť si svoju hodnotu vo vzťahu k okolitému svetu. Zhoršenie sebaúcty je viac ako pochopiteľné, keď si uvedomíme, ako sa dieťa vďaka všetkým prejavom, ktoré sa s ADHD spájajú, nutne dostáva do nepríjemných, frustrujúcich situácii.
          • Depresia – u 33% detí s ADHD sa vyskytujú klinicky definovateľné depresie, ako zlá nálada, plačlivosť, sociálna izolácia, strata záujmu a niekedy aj myšlienky na samovraždu.
          • Úzkosť – u 30% detí s ADHD sa vyskytujú úzkostné poruchy, ako úzkosti, strach z odlúčenia od rodičov, somatické symptómy – zvracanie, bolesti hlavy.

           

          Ako vnímajú súčasnú situáciu rodičia?
          Život rodín s deťmi trpiacimi poruchami vnímania ne je vždy jednoduchý. Viacerí rodičia si v mnohých situáciách pripadajú takmer ako druhotriedni občania postavený do pozície tých, ktorí ničomu nerozumejú a nič nechápu. Alebo sú považovaní za príliš ambicióznych rodičov, neschopných vyrovnať sa s faktorom, že majú doma hlúpe, lenivé a zábudlivé dieťa alebo dieťa extrémne živé alebo skôr len nevychované a jeho výchovu nedokážu zvládnuť, prípadne učitelia vyčítajú rodičom, že zbytočne „lobujú“ za lepšie známky pre svoje dieťa. Pritom rodičia zdravotne znevýhodnených detí len žiadajú školy, aby sa prispôsobili potrebám ich detí, ktoré napriek tomu, že majú intelekt v norme, často dokonca nadpriemerný, vyžadujú si špeciálnu starostlivosť. Žiadajú len, aby sa rešpektovala špecifickosť potrieb týchto detí a v škole sa uplatňoval individuálny prístup k nim namiesto ich častého znevažovania, podceňovania a označovania nálepkou neschopný či problémový.
          Predsudky, ktoré vyplývajú z hlbokej neznalosti problémov, týmto deťom nesmierne sťažujú a komplikujú ich uplatnenie sa v živote, ktorý vy pri znalosti vhodných nápravných stratégii a metód práce s nimi mohli prežiť plnohodnotne. Môžu trpieť pocitmi hanby a zneváženia. Preto sa ešte i dnes mnoho rodičov doslova bojí alebo hanbí verejne označiť svoje deti, trpiae skrytými hendikapmi, ako postihnuté či zdravotne znevýhodnené. Preto i dnes sa ešte stretávame s rodičmi, ktorí majú zábrany ísť s takýmto dieťaťom za psychológom alebo detským psychiatrom.


          Čo prežíva matka a otec dieťaťa s ADHD?
          Barbara je učiteľka, učí v druhom ročníku na základnej škole. Jej štvorročného syna Adama vyhodili zo škôlky, lebo pohrýzol dieťa tak, že krvácalo. Bije ostatné deti a keď mu to vrátia, hryzie ich. Je ako víchrica, nedokáže chvíľu postáť na jednom miest, všade chce byť prvý. V triede chodí stále dookola, vykrikuje na učiteľku, prerušuje ju, keď rozpráva. Doma matku nepočúva, bije aj svojho mladšieho brata, pri jedle vyleje na neho mlieko, potraviny rozhadzuje po zemi. Spávať chodí v noci okolo pol dvanástej, ráno vstáva o piatej, cez deň nespí vôbec.

          Na konci každého dňa je Barbara celkom vyčerpaná. Synovi sa venuje 14 až 18 hodín denne, a to 7 – krát do týždňa. S manželom nemajú čas na seba, spolu hovoria len o synovom problémovom správaní, nikam spolu nejdú, pretože nemajú žiadne voľno. Nemôžu odísť z domu, pretože ich syna nikto nechce varovať pre jeho hrozné správanie. Sú unavení starostlivosťou o dieťa, ktoré odčerpáva všetku ich energiu. Barbora hovorí: „niektoré dni sa cítim tak, že sa mi nechce ani vstať z postele, som úplne zničená a deprimovaná. Prežívam pocity beznádeje, zlyhania, zlosti a depresie. Niekedy by som najradšej odišla preč aspoň na 6 mesiacov....“

          Aká je súčasná situácia na našich školách?
          Deti so špecifickými poruchami učenia a správania sú často školsky neúspešné, pretože nie sú schopné naučiť sa čítať, písať a rátať pomocou bežných výukových metód. Učitelia spravidla vidia na týchto deťoch iba negatíva – chyby a nedostatky a žiadajú rodičov, aby s tým dačo spravili. Namiesto toho, aby sa pochválili, čo takého dieťa počas školského roka dokázali naučiť, v čom sa odráža kvalita ich pedagogickej práce, sústreďujú svoju energiu hlavne na poukazovanie na to, čo všetko dieťa nevie a čo mu nejde.
          V krutej prírode sú slabší jedinci ponechaní napospas svojmu osudu. Škola v spolupráci s rodinou by však mala umožniť, aby deti aj napriek svojim rozličným znevýhodneniam a ťažkostiam dokázali v spoločnosti uplatniť svoje schopnosti či rozvíjať svoje nadanie. Tieto deti sú však v školách frustrované a traumatizované len preto, že škola nepoužíva viac spôsobov výuky, individuálne potreby žiaka nezohľadňuje. Celkový vzdelávací systém nie je dobre pripravený na príchod takéhoto dieťaťa do bežnej školy.

          Ako prečkať záchvaty zlosti?
          Záchvat zlosti je výbuchom uvoľňujúcim napätie. Frustrácie dieťaťa sa nahromadili do tej miery, že došlo k výbuchu. Dieťa je v tranze, presýtené hnevom a negatívnymi emóciami, ktoré nie je schopné kontrolovať. Pokiaľ vidíte, že sa blíži záchvat zlosti, pokúste sa ho zmierniť. Čo teda môžete robiť, keď dieťa začne kričať, revať, pobehovať, búchať hlavou do vecí okolo seba alebo robiť čokoľvek ďalšie, čo súvisí s jeho záchvatmi zlosti:
          - neskúšajte mu nič vysvetľovať, prekričať ho alebo sa na neho hnevať
          - pokiaľ záchvat zlosti trvá, je dieťa celkom bez seba a nevníma vás. Pokiaľ na neho budete kričať vo chvíľach, kedy nie je na príjme, vydesí sa
          - dajte pozor na to, aby si dieťa neublížilo alebo nezranilo niekoho ďalšieho. Neublíži si, keď zadržuje dych alebo keď mu zmodrie tvár od samého kriku. Nebezpečnejšie pre neho je, keď pobehuje, búcha a kope do vecí okolo seba, prenáša rôzne predmety z miestnosti do miestnosti. Keď sa upokojí, môže sa samo zľaknúť toho, aké ničivé bolo jeho vyvádzanie
          - keď chcete dieťa upokojiť alebo ochrániť pred zranením, posaďte si ho na kolená a pevne ho u seba pridržte alebo si k nemu kľaknite a objímte ho. ako záchvat postupne doznieva, uvedomuje si vašu blízkosť a bezpečie, ktoré mu poskytujete.
          - Niekedy pomôže, keď dieťa odvediete stranou alebo do inej miestnosti, preč od ostatných detí a členov rodiny. Rýchlejšie sa tak upokojí a tiež mu to pomôže zachovať si svoju tvár.
          - Keď je po všetkom, priviňte si dieťa k sebe a upokojte ho, bude po takomto zážitku veľmi vyľakané. Neustupujte mu v tom, čo záchvat vyvolalo. Inak ale buďte na dieťa dobrí a láskaví. Pokračujte v normálnej činnosti. Keď sa všetko upokojí, skúste zistiť, čo záchvat zapríčinilo, aby ste sa tomu mohli nabudúce vyhnúť

          Ako sa takticky vyhnúť negatívnym prejavom v správaní dieťaťa?
          Ak zistíte, že sa dieťaťu blíži záchvat zlosti, bojová nálada, že sa chystá trucovať alebo niečo podobné, skúste použiť niektorý z nasledujúcich postupov, aby ste sa tomu vyhli, alebo aspoň zmiernili:
          - zamerajte pozornosť dieťaťa na nejakú novú činnosť alebo hračku, prípadne dieťa odveďte so inej miestnosti alebo do iného prostredia
          - skúste dieťa niečím rozosmiať, pošteklite ho
          - nechajte dieťa prejaviť jeho negatívne emócie alebo násilné správanie bezpečným a prijateľným spôsobom. Zhadzovanie kociek alebo papierových škatúľ, boxovanie do lopty, trhanie novín; takéto a podobné hry pomáhajú usmerňovať agresivitu, hnev a ďalšie deštruktívne prejavy.
          - Pokiaľ je toho dieťa schopné, doprajte mu čo najviac pohybu, aby sa zbavilo prebytočnej energie
          - Zasiahnite, keď sa kvôli nespútanej aktivite schyľuje k domácej katastrofe a priveďte dieťa ku kľudnejšej činnosti ( knižke, stolovej hre)
          - Upokojujúcu činnosť zaraďujte pravidelne a používajte je vždy, keď je to potrebné. Hry a pieskom a predovšetkým s vodou majú na deti upokojujúci vplyv.
          - Niekedy je vhodnejšie, keď vás môže zastúpiť ďalšia osoba vo chvíľach, keď sa medzi vami a vašim dieťaťom schyľuje k nejakému výstupu. Dieťa môže v takýchto chvíľach prekvapiť svojimi ústretovými reakciami voči tretej osobe. Môže ísť o vášho partnera, blízkeho príbuzného.
          - Pokiaľ vyššie zmienené taktiky na vaše dieťa neplatia, držte ho u seba pevne i nežne a kľudným hlasom mu vysvetlite, že rozumiete jeho pocitom, ale že nemôžete dovoliť rozbíjať veci alebo niekomu ubližovať. Pokiaľ vás dieťa počúva a upokojí sa, zaujmite ho novou činnosťou.

          Liečba syndrómu ADHD
          Stanovenie diagnózy ADHD je vždy v kompetencii odborného lekára – psychiatra, neurológa alebo psychológa. Mnohí rodičia však odmietajú diagnostikovanie dieťaťa, lebo majú obavy z onálepkovania dieťaťa, obavy z toho, že sa začnú na neho pozerať ako na iné, nie normálne, majú obavy z toho čo povedia ľudia.

          V liečbe syndrómu ADHD sa uvádzajú 2 prístupy:
          1. medicínsky prístup – medikamentózna liečba. Používajú sa lieky posiľňujúce psychickú činnosť, sústredenie pozornosti, znižujúce psychomotorický nepokoj, impulzivitu a hyoeraktivitu
          2. psychologický prístup
          - psychoterapia – rôzne formy učenia a nácvikov, pôsobenie slovom, gestom, mimikou, sugesciou, hypnózou
          - poradenstvo – dieťa resp. jeho rodičia dostávajú odborné rady, ako sa majú k problému správať

          Pre úspech liečby sú nevyhnutné osobitné opatrenia v rodine a v škole. Pri výchove v rodine je dôležité zvýšiť pozitívny rodičovský záujem a obmedziť fyzické a psychické tresty. Učitelia musia pochopiť, že dieťa sa nedokáže sústrediť na jednu úlohu. Úlohou učiteľov je tiež zmierniť negatívny postoj spolužiakov a zabrániť vzniku sekundárnych porúch.


          Zdroje:

          Michael, Martin et al.1997 Jak řešit problémy dětí se školou. Praha: Portál,1997. – 328 str. ISBN 80-7178-125-8 -
          Ronenová, Tammie2000 Psychologická pomoc dětem v nesnázích. Praha: Portál,2000. – 160str. ISBN 80-7178-370-6 -
          Boroš, Július 2002 Úvod do psychológie. Trenčín: IRIS,2002. – 303str. ISBN 80-89018-35- -


          Linky:  www.predys.szm.sk

           


           

          Možnosti liečby detí s hyperaktivitou a poruchou pozornosti

           

          Farmakoterapia

          Ako prvá je ponúknutá rodičovi obvykle farmakoterapia. Pri ADHD sa používa niekoľko druhov liekov. Ide však o liečivá, ktoré zasahujú nielen fyzický, ale aj psychický stav dieťaťa. V 70-80 % zaberú, rodičia hlásia zlepšenie vzťahov v rodine či medzi rovesníkmi, nemusia dieťa tak dlho nútiť k domácim úlohám a pod. Ich vedľajšie účinky sú však veľmi silné a pretrvávajú aj dlho po ich vysadení. Farmakoterapia lieči symptómy, nie však príčinu tohto syndrómu. Preto je potrebné užívať lieky častokrát aj celý život, po vysadení sa okamžite vrátia pôvodné problémové vzorce správania či reakcií.

          Behaviorálna terapia

          Ďalším možným riešením je kombinácia farmakoterapie a behaviorálnej terapie.

          Ak sú aplikované súbežne, môžu poskytnúť deťom krátkodobú príležitosť naučiť sa adaptívnemu správaniu (Barkley, 1990). Ako však ukázala Arnettova štúdia, nie je tomu tak práve preto, že účinok methylphenidátu ešte sťažuje normálne adaptívne a primerané správanie (Barabasz, Barabasz, 1996).

          EEG biofeedback terapia

          Ako nie posledná, ale najúčinnejšia sa nám ponúka EEG biofeedback terapia. Táto terapia je založená na liečení predovšetkým príčin ADHD syndrómu, ktoré môžu byť v určitej časti mozgovej kôry, vo viacerých miestach mozgovej kôry, v oslabenej spolupráci rôznych častí mozgovej kôry, v časovom posune spracovania informácií v rôznych častiach mozgovej kôry, v dezorganizácii podkôrových oblastí, v nedostatočnej aktivácii mozgovej kôry.

          Ako EEG biofeedback terapia funguje

          Symptómy ADHD/ADD syndrómu majú spoločného menovateľa: oslabené funkcie centrálnej nervovej sústavy (CNS). Ako už samotný názov EEG biofeedback napovedá, pôjde o prácu s centrálnou nervovou sústavou – mozgom.

          Aj keď sa to zdá neuveriteľné, náš mozog je lenivý a na druhej strane túži po nových podnetoch a návode ako riešiť jednotlivé problémy alebo si riešenie týchto problémov uľahčiť, či sa len uvoľniť. Z toho plynie, že náš mozog sa rád učí ako nachádzať správne riešenia, zrýchliť a zefektívniť svoju prácu. Musíme mu však ukázať, ako na to.

          Hráme hru mysľou

          „Učenie mozgu“ prebieha prostredníctvom snímania EEG vĺn vyžarovaných z mozgu. Tieto vlny snímame prostredníctvom troch elektród umiestnených na hlave, ako keď lekár počúva srdce pomocou stetoskopu. Mozgové vlny sa prostredníctvom dômyselného softvérového a hardvérového zariadenia premietajú klientovi do hry, ktorú vidí pred sebou na monitore. Klient ju hrá bez akýchkoľvek nástrojov, klávesnice, myši, joysticku, len svojou mysľou – mozgom :-).

          Ak jeho mozog pracuje na správnych vlnových dĺžkach, je odmeňovaný zvukovým signálom a počtom bodov. Ak vlnové dĺžky nie sú správne, úspech v hre mizne, program ho upozorní, ak stráca koncentráciu. Človek zvyčajne nie je schopný spoľahlivo ovplyvniť svoju mozgovú aktivitu, lebo prebieha podvedome. Vďaka EEG biofeedback terapii môžete vidieť svoju mozgovú aktivitu na obrazovke počítača v tisícine sekundy po tom, čo sa objaví. A to vám dáva možnosť ju poznať a ovplyvniť ju systematickým tréningom a prípadne aj zmeniť.

          Počas neurofeedback tréningu vlastne oslovujeme mozog (vstupujeme zmyslami do mozgu) a "vyzývame" ho opakovane k produkcii „žiaducich rytmov“ a potlačeniu rušivých. Po tréningu je klient (jeho mozog) schopný automaticky, aj bez tréningu fungovať v takýchto stavoch.

          Zmeny v správaní

          Prvá pozitívna zmena je obvykle zlepšenie kvality spánku, jeho skľudnenie, čo je zvlášť významné pre pacientov trpiacich rôznymi typmi porúch spánku. Druhou najčastejšou zmenou je zlepšenie pozornosti a koncentračnej pohotovosti. Efektom je postupné zlepšovanie schopnosti učiť sa a pamätať si informácie. Zo začiatku sú tieto zmeny krátkodobé. Po poctivom absolvovaní všetkých tréningov sa stávajú trvalými.

          Ak z nejakých príčin viazne dozrievanie mozgu EEG biofeedback môže urýchliť, akoby naštartovarť jeho zrenie. V súvislosti s tým sa zvyšuje spontánna nervová regulácia: ustupuje impulzívnosť a roztržitosť, nepokoj či agresivita sa regulujú. Správanie sa upokojí, zlepší sa sebaovládanie, posilní sa vôľa. Zvýši sa odolnosť voči stresu. Zlepšia sa aj medziľudské vzťahy. Zlepšenie schopnosti a výkonnosti tiež zvýši jedincovi jeho sebadôveru a sebaúctu, ktoré bývajú pri rôznych dysfunkciách pochopiteľne znížené. Zlepšia sa aj kognitívne funkcie: u detí, ktoré trpeli poruchou pozornosti, niekoľko štúdií poukázalo na štatisticky významné zvýšenie IQ. (Rôzne štúdie o 5 – 20 bodov – záleží na individuálnych faktoroch, veku a pod. Ide o štatistické priemery – väčšina prípadov sa zlepší mierne, niektoré prípady o 20 bodov.) Priemerne je na dosiahnutie efektu potrebných 35 – 40 tréningov aby sa stal trvalým.

          Pre koho je EEG biofeedback terapia

          Môže sa zdať, že táto terapia je určená hlavne pre tých, ktorí majú problém, či už sa jedná o sústredenie alebo sebaovládanie. Opak je však pravdou. EEG biofeedback je aj pre tých, ktorí chcú zvýšiť svoju mentálnu výkonnosť, zlepšiť pamäť, pozornosť a najmä schopnosť udržať koncentráciu pozornosti. EEG biofeedback terapia je určená širokej verejnosti, pre každého, kto chce pracovať na svojom mozgu a duševnom zdraví a celkovej psychickej kondícii.

          EEG biofeedback funguje ako jazda na bicykli – ak sa to raz naučíme, nezabudneme to.Posilňovňa tela – posilňovňa mysle. Je podobná cvičeniu alebo liečeniu mechanickými a fyzikálnymi prostriedkami – masáže, rehabilitácia – s mozgom – zdokonaľovanie a naprávanie kognitívnej flexibility a kontroly. EEG biofeedback terapia je výskumne a prakticky podložená metóda. Pozitívne výsledky terapie sa prejavili hlavne u ADHD/ADD (atention deficit hyperactivity disorder) syndrómoch u detí, poruchách spánku, pri liečení závislostí, posttraumatického šoku a pri rôznych poškodeniach mozgu. U detí sa EEG biofeedback terapiou dajú úspešne liečiť aj špecifické poruchy učenia a rôzne neurotické poruchy. Rozširuje sa aj liečba medikamentózne neliečiteľných epilepsií. Výskumníci tiež preukázali, že výkony sa zlepšili aj u hudobníkov či golfistov.

          EEG biofeedback sa dá využívať aj ako zlepšovanie psychickej kondície pre duševne pracujúcich profesionálov, ako prípravu na skúšky či zlepšenie imunitného systému. Táto terapia je účinná aj pri zlepšovaní vrcholových športových či umeleckých výkonov. Úspešnosť terapie je u rôznych neuropsychických porúch 65-85% v závislosti od závažnosti poruchy. Určite to nie je liečba zázračná a nevyrieši všetky problémy. Ideálne je však začať práve týmto spôsobom, lebo ak ju pacient toleruje, vyhneme sa farmakoterapii a výsledky sú trvalé.

          Jediným dôležitým predpokladom úspešnej liečby je vôľa pacienta riešiť svoj problém.

          Mgr. Magdaléna Švarcová

          www.lienka.org

           

          Žiak s ADHD

          • Dieťa by malo sedieť v lavici samé, prípadne vedľa veľmi kľudného spolužiaka
          • Dbať na to, aby malo poriadok na lavici i v jej okolí
          • prípadne mu s usporiadaním vecí pomôcť. Nič navyše nemá odpútavať pozornosť žiaka od práce
          • Zopakovať pokyn k práci jednoduchou, jasnou formuláciou priamo žiakovi – podľa možnosti z očí do očí.
          • Priebežne a častejšie ako u iných žiakov sa zaujímať o plnenie daného pokynu, podľa potreby i častejšie usmerniť pozornosť na riešenie zadanej práce. Cieľom je naučiť dieťa zadanú úlohu dokončiť. Posilniť uvedené správanie povzbudením, pochvalou.
          • Neupozorňovať nadmerne, neprejavovať často nespokojnosť. Tolerovať pohybový nepokoj v lavici - do istej miery napomáha dieťaťu sústrediť sa na prácu /i keď to znie paradoxne/.
          • Umožniť viac pohybovej aktivity – napr. vynes toto do koša, rozdaj v tomto rade papiere, pozbieraj zošity a podobne. Pohyb pre žiaka znamená uvoľnenie, oddych.
          • Dať žiakovi najavo, že aj on dostane priestor na vyjadrenie svojho názoru, rozpovedanie zážitku. Pochváliť za aktívny záujem o niečo.
          • Učiť žiaka postupne vyčkať- odsúvať potrebu okamžite splniť prianie. Postupovať po menších krokoch.
          • Viac povzbudzovať – vieš to, začni, pokračuj, robíš to celkom dobre, ide ti to pekne, len pokračuj smelo ďalej. Návrat k práci možno docieliť aj neverbálne – dotykom na plece dieťaťa alebo pohladením po chrbte či hlave, niekedy sú tieto výzvy výraznejšie ako výzvy slovné.
          • Učiť žiaka vnímať rozdiel medzi prácou a oddychom- ak toto dokončíš, budeš mať chvíľu oddych – umožňovať „mini-prestávky“aj počas vyučovacej hodiny. A teraz zas pokračuj – - sústreď sa. Žiak by si mal navyknúť na určité pokyny – používať teda tie isté slová.
          • Častejšie striedať aktivity – písomná, ústna, pohybová.
          • Skúšať na známky nanajvýš počas prvých troch vyučovacích hodín. Zariadiť situáciu tak, aby dieťa odpovedalo tak sústredene a tak ako najlepšie vie.
          • Pri písomných prácach stáť pri jeho lavici alebo aspoň v dohľade žiaka – tým napomáhať v sústredení a snahe.
          • Zhovievavo hodnotiť úpravu písomných prác a písmo i celkovú telesnú obratnosť.
          • Striktne pristupovať v situáciách , kedy ruší prácu vo svojom okolí. Dať jasný a jednoznačný pokyn – nie hodnotiaci – povedať, čo môže robiť. Napr. poď ku mne, pozri na mňa, nehádž, počítaj, sústreď sa, píš a pod. Nie: nevyrušuj, prestaň, prečo nepíšeš? – takéto pokyny nie sú pre žiaka dosť konkrétne a priamo meniace jeho správanie.
          • V obdobiach výrazne zhoršenej výkonnosti a nepokoja sa dohodnúť s rodičmi žiaka, že si dáme tzv. „oddychový týždeň“ – treba zmierniť tlak a množstvo povinností na žiaka, poskytnúť touto formou oddych. Zhoršenie správania, nekľud i slabá výkonnosť signalizujú vždy preťaženosť dieťaťa. Malo by pritom ísť o dohodu medzi dospelými, dieťa o nej vedieť nemá. Sú to obdobia pred polrokom, jarné mesiace, skrátka keď výukový proces beží nepretržite 2-3 mesiace.
          • Úzko spolupracovať s rodičmi žiaka, prípadne aj so psychológom. Najmä v otázkach dohody a zhody na požiadavkách na žiaka a možných očakávaniach.

           NIEKOĽKO ZÁSAD V PRÍSTUPE K DEŤOM HYPERAKTÍVNYM, K DEŤOM S TZV. ADHD

          1. Zaviesť pravidelný denný režim. Optimálne rozvrhnúť čas na prácu a odpočinok. Dbať na dostatočne dlhý a hlboký spánok, ako aj na oddych vo forme dostatku pohybovej aktivity vonku.
          2. Dbať na to, aby dieťa nebolo vystavené nadmernej námahe a únave. Neskôr sa to prejaví u neho zvýšeným pohybovým nepokojom. Postupne ho viesť k rešpektovaniu pokynov dospelých ako aj k dodržiavaniu pravidelnosti v dennom režime.
          3. Výchova má smerovať predovšetkým k upevňovaniu základných spoločenských návykov, ktoré je potrebné veľmi trpezlivo a počas dlhého obdobia precvičovať. Je pri tom potrebný osobný dohľad a vplyv. Nemožno sa spoliehať len na to, že dieťaťu sme dali slovný pokyn. Inštrukcie, ktoré dávame dieťaťu, majú byť vždy konkrétne a jasne formulované.
          4. Nedať najavo výchovnú neistotu a bezradnosť.
          5. Nedopustiť vyhrotenie neželaných prejavov správania, resp. konfliktných situácií. Snažiť sa pohotove a rozumne výchovne zasiahnuť už pri ich vzniku, pretože v rozvinutej problémovej situácii už dieťa často nie je prístupné usmerneniu. Dať pozor na reakcie detského kolektívu. Nedopustiť, aby podporovali neželané formy správania sa dieťaťa. Pritom by však dieťa nemalo mať medzi spolužiakmi pocit, že jeho postavenie v triednom kolektíve je rovnaké ako postavenie ostatných spolužiakov.
          6. Využívať motiváciu pochvalou – všímať si pozitívne prejavy v správaní, nepoukazovať zbytočne často na neposlušnosť. Predchádzať jej zvýšenou pozornosťou venovanou práci a správaniu dieťaťa. Mať tak možnosť včas správanie usmerniť. Nikdy nepripomínať už raz potrestané priestupky.
          7. Nesľubovať ako odmenu rôzne výhody, ktoré sú viazané na splnenie niektorých požiadaviek po dlhšej dobe – - pre dieťa je významná jedine prítomnosť.
          8. Viesť dieťa k prežívaniu problémov jemu blízkych ľudí a rovesníkov, k ich porozumeniu v konkrétnych situáciách. Postupne korigovať zatiaľ prevažne egocentrické hodnotenie sociálnych situácií dieťaťom.
          9. Pri školskej práci sa odporúča pracovať v krátkych intervaloch /15-25 minút/, s dlhšími prestávkami, dávať pozor na únavu, ktorá sa niekedy prejaví zvýšeným nepokojom až v popoludňajších hodinách.
          10. Zapojiť čo možno najviac zmyslov – zrak, sluch, hmat – pri každej činnosti, upútať tak lepšie a na dlhší čas pozornosť. Pri neúspechu povzbudiť k ďalším pokusom, poukázať na zlepšenia. Viesť tak dieťa k úsiliu prekonávať prekážky.
          11. Neupozorňovať zbytočne často na pohybový nepokoj. Tolerantnejšie hodnotiť úroveň písania, kreslenia, manuálnej práce s menšími predmetmi.
          12. Nezabúdať na to, že napriek zvýšenej pozornosti a usmerneniu dospelých sa výchovný efekt nedostaví v krátkom čase. Zlepšenia budú pribúdať len pomaly. Napriek tomu sa snažiť v cielenej výchove vytrvať, nestrácať nádej na zlepšenie, stanoviť si primerané výchovné ciele a očakávania.
          13. Výchovné pôsobenie rodina – škola má byť jednotné. Snažiť sa o dobrú spoluprácu a dôveru medzi rodičmi a učiteľom. Učiteľ by mal poukázať na zlepšenia u dieťaťa a pomôcť rodičom v krízových obdobiach výchovnej bezradnosti, ktoré sa zákonite vyskytnú.

           

    • Kontakty

      • Základná škola kniežaťa Pribinu, Andreja Šulgana 1, 949 01 Nitra
      • ZŠ: 037/651 18 32 037/642 36 35 ŠJ: 0903 413 008, 037/7411 860 Školský psychológ a špeciálny pedagóg: 0903 413 007
      • Andreja Šulgana 1, 949 01 NITRA 949 01 Nitra Slovakia
      • 37865501
      • 2021650125
      • 48.31109,18.090228
      • ŠKD: SK96 5600 0000 0008 5890 6006 ŠJ: SK48 5600 0000 0008 5890 9004 ZŠ: SK66 5600 0000 0008 5890 8001 BIC: KOMASK2X
      • SRRZ - Rodičovské združenie pri ZŠ "Rodičia deťom ZŠ kniežaťa Pribinu" ul. Andreja Šulgana 1 949 01 Nitra Slovensko DIČ: 2022737585 IČO: 17319617/1223 č.účtu: SK47 0900 0000 0002 3429 8292
      • PaedDr. Pavol Mada
      • Obvodné oddelenie Policajného zboru Nitra-západ Štúrova 72 Nitra 0961573905 oonr.zapad@minv.sk, chranimedeti@minv.sk
  • Fotogaléria

      zatiaľ žiadne údaje